Oroshigane - sága železa

"Oroshigane je slovo japonského pôvodu a malo by označovať oceľ spracovanú nižšie popísaným spôsobom. Toto slovo používam najmä preto, lebo v sebe ukrýva akúsi silu národa, ktorý povýšil jednotlivé kroky výroby čepele na jedinečné obrady. A toto japonské ponímanie remesla mi je vzorom, ku ktorému sa snažím priblížiť."

Celkom často uskutočňujem cielené výlety za materiálom na výrobu nožov. V blízkosti môjho domova je pôda obhospodarovaná strojovo a na takom stroji sa sem tam niečo pokazí, kus železa, ktorého bytie odovzdajú do rúk prírody. Mne je tento opustený materiál dopriate nájsť a ja na jeho niť života nadvžiažem ďalší, celkom nový príbeh.

A práve vedomie toho, že oceľ pred mojou rozprávkou, ktorú do nej pri výrobe vkládam, vyrozprávala možno už aj stovky príbehov, je pre mňa naozaj fascinujúce. Týmto spôsobom teda vnímam akúsi ságu železa, ktorá sa tiahne od počiatku do nevideného konca. Samozrejme, že dnešným spôsobom hromadnej recyklácie za pomoci vysokej pece sa spevy mečov, ťažký údel pluhov, či pravideľný rytmus kosy zliali v jedno veľké, ukričané divadlo, ktorého niť života je nadobro stratená v jednom veľkom uzle.

Preto, keď som sa dozvedel o spôsobu pretavení ocele na drevenom uhlí, ktoré ju obohatí o uhlík, prvok potrebný pre dosiahnutie žiadanej tvrdosti čepele, moje srdce zaplesalo. Uzrel som možnosť, ako v nožiarskom remesle využiť akékoľvek železo, ktoré v tichosti podlieha rozkladu pod stromami vetrolamov alebo v iných skrýšach prírody. Toto spracovanie ocele mi tiež umožňuje vedome pokračovať v príbehu jednotlivých zložiek pretaveného materiálu. Nápad som nejaký čas držal v hlave, živil ho ďalšími-a-ďalšími informáciami, postrehami a skúsenosťami, až nakoniec odhodlanie vyústilo v čin, o ktorý by som sa chcel podeliť.

Tavba
Kedže môj brat bol len nakrátko v rodnej hrude, bolo treba jednať rýchlo. Pec sme postavili zo starých, poškodených tehál. Jedná sa vlastne len o komín s otvorom na odpich strusky (ten sme počas tavby zmenšili na minimum) a s prívodom vzduchu pre fukar.

Nemýľte sa, na obrázku zatiaľ ešte nie je náš fukar.

Ako materiál na tavbu nám poslúžilo niekoľko kilo kovaných špic zo starých brán, ktorými sa za pomoci verných vraníkov pripravovala pôda na sejbu. Je dôležité, aby materiál mal nízky obsah uhlíka, ak by tomu tak nebolo, je pravdepodobné, že vytavená oceľ získa nadbytok uhlíka a nebude možné ju kováčsky spracovať.

Drevené uhlie sme použili z vlastnej výroby, a to väčšinou z tvrdých drevín, ako dub, hrab a javor. O výrobe dreveného uhlia nájdete viac v príslušnej časti web stránok.

Hľa! Náš verný pomocník. Vysávač v tomto prípade plnil opačnú úlohu, stačilo len prehodiť trubicu, ktorú sme napojili na kovovú trubku starého výfuku.

Prv ako sme spustili prívod vzduchu, sme v peci založili poriadnu pahrebu. Tu už vzduch veselo fičí a my sme začali pridávať drevené uhlie.

Otvor sme upchali zostatými tehlami a ponechali len malé okienko.

Pri zistení, že fukar je naozaj veľmi výkonný a naše zásoby dreveného uhlia by nemuseli stačiť, sme začali vrchným otvorom vkladať do ohňa železo. Robili sme tak v krátkych prestávkach a vrstvy železa prekladali vrstvami uhlia. Na obrázku už sú viditeľné prvé iskierky taviaceho sa železa.

Hurá, už to tečie! Struska začala odtekať samovoľne, bez akejkoľvek pomoci. Ozaj, strusku som vnímal ako dobré znamenie toho, že sme na dobrej cestu ku zdárnemu koncu

A takto sme sa hrali.

Keď nám už začalo dochádzať drevené uhlie a nebolo vidno žiadnych iskier, ktoré by naznačovali tavenie ocele, rozhodli sme sa začať s rozoberaním pece.

Oheň je naozaj mocný tvoriteľ.

Rozoberanie bolo pomerne jednoduché - stačilo len zhadzovať jedno patro za druhým. Mnoho tehál tiež neznieslo vysokú teplotu a sú nadobro zničené.

Už sa kotúľa. Železo sa nám žiaľ nevytavilo do stredu pece, ale skôr tieklo ku boku, čo malo za následok, že spoločne s vytavenou hubou ocele sme vytiahli aj pár kúskov tehál. Tiež som neodhadol množstvo vkladaného materiálu (mal som veľké oči) a niektoré špice sme našli v pôvodnom stave.

Tehly pomocou kladiva išli odstrániť celkom jednoducho, ale rozlomiť hubu na menšie časti sa mi nepodarilo (ani po zakalení). Naďalej sme pokračovali tak, že sme vytavenú oceľ vložili do vody a zakalili, čím by mala zo železa odpadnúť veľká časť nečistôt v podobe dreveného uhlia a najmä strusky.

Hurá! Už je na svete! Má 5,5 kg, vyzerá zdravo a použiteľne. Teraz príde na rad kovanie a prekladanie materiálu, ale o tom už inde.